Takže síce som vravela, že som s mojou poviedkou nepohla, ale dnes som to dohnala...A vopred sa ospravedlňujem za chyby, ale je už dosť hodín a môj mozog nie je plne funkčný :-) Je to na motív jedného úžasného a najkrajšieho videa aké som kedy videla...Ale len ma vlastne inšpirovalo...Plus ospravedlňujem sa aj za nadpis, ale názvy ja neviem jednoducho vymýšľať :-) P.S. Snáď sa bude páčiť.
Nízka starenka s prešedivelími vlasmi stála na prašnom chodníku a zamyslene pozerala na starý dom, ktorý mal pre ňu zvláštne čaro...Celé okolie obklopovali tmavé stromy s obrastenými korunami. Obloha bola sivobiela a z divých mračien padali veľké kvapky ako škrupina z orecha. Starenka sa ešte pevnejšie zahalila do dlhého, tmavého plášťa. Na tvári mala výraz plný zúfalstva a bolesti. Pripadala si akoby v nej čosi dávno umrelo a pohľad na ten dom v nej jatril dávne rany.
Prvá slza jej stekala pomaličky po líci a nežne hladila pokožku starenky. Zdvihla pohľad a zahľadela sa do starého a špinavého okna, ktoré hoci bolo najvyššie, dovidela doň. Tak ako napoly dúfala bol tam. Muž s čiernymi vlasmi tiež pozeral na ňu. Bol smutný rovnako ako ona? Pýtala sa sama seba a v mysli zaletela do oveľa krajších, a komplikovanejších čias...
V mysli som prehľadávala spomienky a našla presné tú, ktorú som hľadala. Tá spomienka bola najjasnejšia zo všetkých, pretože presne tam sa to všetko začalo. Znovu som bola krásne, mladé dievča, ktoré bolo najodvážnejšie a priblížila sa k tomu starému domu na konci mesta. Vraj je znovu obývaný – potomok pôvodných majiteľov sa vrátil.
„Celé je to hlúpe.“ Zašomrala som si sama pre seba. „Možno videli prelud alebo čo.“ Pomaly som sa priblížila k dverám a mykla kľučkou s pocitom istoty, že bude zamknuté. Lenže nebolo a dvere sa pootvorili.
„Ach, Elena čo si to vyviedla? Vlámať sa do cudzieho domu? Super.“ Zašomrala som si sama pre seba. Cez malú škárku som zbadala v kozube pukotať oheň a tak som zo zvedavosti odchýlila dvere ešte trochu. Naskytol sami pohľad na starožitný nábytok ako vystrihnutý zo starých kaštieľov. Vošla som dnu čudujúc sa sama sebe akú mám zrazu odvahu a akej hrubosti som schopná.
„Ahoj.“ Pozdravil ma jemný mužský hlas.
Rýchlosťou blesku som sa otočila a zbadala nádherného, tmavovlasého muža stáť za mnou. Ako sa tu tak zrazu zjavil? Nechápala som.
„Prepáčte...Ja len...Bola som zvedavá kto tu teraz býva...Tento dom bol dlho opustený...“ koktala som a pohľadom uhýbala jeho zvláštnym , naraz nepriateľským očiam.
„Ale už pôjdem...“
„Chceš odísť bez toho aby si mi povedala aspoň svoje meno?“ opýtal sa ma rozhorčene a jeho výraz sa zmenil na presný opak. Rázom z neho vyžarovala slušnosť , galantnosť a obrovská charizma.
„Som Elena.“ Predstavila som sa.
„Ja som Damon.“ Tiež mi prezradil svoje meno a úctivo pobozkal chrbát ruky ako sa to robilo v starých filmoch. To gesto staré ako svet na mňa urobilo dojem. On sa usmial a teraz moje obe ruky držal v tých svojich. Nebolo to nepríjemné.
Chvíľu sme sa rozprávali a ja som zistila, že je veľmi slušný a pravý gentleman. Vraj pred pár týždňami dokončil univerzitu a tak chcel zmeniť svoje pôsobisko a to je ten dôvod prečo sa presťahoval sem do nášho malého mestečka, ktoré je jeho rodiskom. Po chvíli odišiel z veľkej obývačky, ale mne prikázal sa pohodlne usadiť na jeho starodávnej pohovke. Poslúchla som.
Netrvalo dlho a vrátil sa. Prisadol si ku mne a tváril sa akoby sme sa nepoznali nanajvýš len pár minút, ale mesiace.
„A čo tvoja rodina?“ opýtala som sa ho a dúfala som, že to neznie bezočivo.
„Rodičia mi nežijú, s bratom sa nestretávam a nikoho iného nemám“ svoju minulosť zhrnul do jednej vety a ja som bola prekvapená ako veľmi sa podobá na tú moju.
„To mi je ľúto...“ šepla som. „Ani moji rodičia už nežijú. Zomreli pri autonehode.“
„Tak aspoň máme niečo spoločné.“ Zasmial a ja som nevychádzala z údivu ako rýchlo mení svoju náladu.
Napokon som u toho zvláštneho muža zostala až do večera. V mobile som si našla niekoľko zmeškaných hovorov a správ od Caroline. A tak som jej v rýchlosti cestou domov napísala: Som v poriadku. Zajtra ti to vyrozprávam.
Doma ma čakala vydesená teta, ale nebolo to kvôli môjmu zmiznutiu. Môj mladší brat Jeremy sa zase niekde flákal.
„Jenna?“ zavolala som na ňu z našej kuchyne. Sedela na pohovke pred televízorom a zožierala sa.
„Áno?“
„Poznáš Salvatorovcov?“ opýtala som sa jej a v žalúdku som pocítila jasnú nervozitu.
„Je to rodina zakladateľov... Živí zostali len ich dvaja synovia.“ Odpovedala mi bez otázky na konci: „Prečo?“ Zrejme bola až príliš zožieraná mojím problémovým bratom a tým, že je zrejme otrasným rodičom s čím nesúhlasím.
„No dobre idem do postele...“ rozlúčila som sa s ňou, ale ešte z prvého schodu som sa vrátila a napokon ju na dobrú noc pobozkala so slovami: „Netráp sa. Ak do hodiny nepríde, sama ho nájdem a nakopem mu ten jeho nezodpovedný zadok“
Trochu sa pousmiala a ja som o niečo spokojnejšia vyšla hore do svojej izby. Nestihla som ešte nič poriadne urobiť a zazvonil mi mobil.
„Prosím?“ ozvala som s pomyslením, že to bude dozaista Caroline, ktorej nedá spávať svedomie, pretože ma tam nechala samú.
„Ahoj to som ja Damon.“ Predstavil sa muž s príťažlivým hlasom.
„Odkiaľ máš moje číslo?!“
„Ty si mi ho dala sama.“ Odpovedal mi pobavene.
„Aha, prepáč...Ja len som nečakala, že mi zavoláš...A už vôbec nie tak skoro...“ ospravedlňovala som sa s pocitom, že si musí o mne myslieť aká som to ja hlupaňa.
Prekvapivo sa rozosmial a ja som zdola začula menej pozitívne zvuky.
„Mladý pán, nikam nejdeš!“ kričala Jenna. „Nevšimol si si, že už máš dve hodiny po večierke?“
„Jenna nechaj ma na pokoji!“ zvolal naštvane môj brat. „Nie je to tvoja vec!“
„Ale je! Bol si zverený do opatery mne nie tej bande feťákov, z ktorou sa vláčiš!“ pustila sa doňho a ja som svoju tetu nespoznávala. Nikdy nemala nejaké prísne výchovné metódy a ešte nikdy som ju nepočula zvýšiť hlas. „TY SI FAJČIL?!“
„Haló? Si ešte na telefóne?“ Zažiadal si o moju pozornosť.
„Áno, len som zisťovala čo sa deje...“ vzdychla som si. „Teta Jenna hreší môjho brata Jeremyho...“
„Jenna? To ona sa o vás stará?“ opýtal sa ma zvedavo. „Aká je? A koľko máš vlastne rokov?“
Teraz som sa zasmiala ja. „Toto má byť výsluch?“ nevyhla som sa otázke, ale i tak odhodlaná odpovedať. „ Je skvelá...Vzdala sa vlastného života len aby sa o nás postarala a môj brat jej to vôbec neuľahčuje...“
„Asi by si zaslúžil pár faciek...“
„To áno.“ Neubránila som sa úsmevu.
„Ešte si mi neodpovedala na otázku“ pripomenul mi.
„Je to také dôležité?“ nechápala som
„Povedal by som, že aj áno.“
„Mám sedemnásť.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára